Rozhovor pre Culture Attack 07-2016

Príchodom do Bátoviec sa nám prečistili hlavy

Na jednom z rezidenčných pobytov počas júla v Divadle Pôtoň pracovalo umelecké zoskupenie Odivo. Ich prezentácia inscenácie v štádiu work in progress bola nabitá emočne vypätými a zároveň poetickými výtvarnými obrazmi, drásajúcou divokou hudbou na bicích a fyzickou expresivitou. To všetko sú predpoklady úspešnej inscenácie. Rozhovor s dvomi talentovanými divadelníčkami vznikal prostredníctvom izolovanej e-mailovej komunikácie, takže respondentky nevedeli o odpovediach svojej kolegyne. Posúďte sami, aký zohratý tandem tvoria.

Odivo je zoskupenie, ktoré vzniklo pomerne nedávno, napriek tomu je o jeho tvorbu veľký záujem na festivaloch doma i v zahraničí. Tak nám Odivo, prosím, predstavte.
Monika Kováčová (ďalej MK): Odivo sme zakladali traja – manažérka Adriána Cieślaková, dramaturg Marek Turošík a ja. Zoskupenie prešlo a prechádza mnohými zmenami – pod jeho hlavičkou v súčasnosti tvoríme my dve s Majou a prizývame si k nám rovnako naladených nezávislých tvorcov a tvorkyne. Od začiatku – a za tým si stojím aj doposiaľ – som Odivo vnímala ako ostrov slobody, v rámci ktorého môžeme a máme robiť len to, čo naozaj chceme. Bez vnútorných kompromisov.
A názov? Priniesol ho dramaturg Marek Turošík. Ide o slovanský výraz, ktorý v preklade znamená divadlo. A ukrýva v sebe dívanie sa, div, údiv a množstvo ďalších asociácií, ktoré by sme chceli s našou tvorbou spájať.  
Mária Danadová (ďalej MD): Postupom času sa Odivo vyprofilovalo ako spolupráca režisérky Moniky Kováčovej a mňa ako performerky, pričom si navzájom „lezieme do kapusty“ a každá z nás zasahuje do projektu „na plnej čiare“. Teda konzultujeme a tvoríme spolu nové inscenácie, čo v praxi znamená podávanie grantov, hľadanie námetov, písanie textov, vytváranie režijno-dramaturgických konceptov a, samozrejme, stavanie a rozkladanie scény.
K spolupráci prizývame našich šikovných priateľov – hudobníkov, scénografov, lightdizajnérov, hercov a iných. A o názve určite povie Monika.

V Bátovciach ste práve ukončili rezidenčný pobyt, na ktorom ste pracovali na novej inscenácii s pracovným názvom Pamäťové stopy. Malo skúšanie v Bátovciach nejaké špecifiká? Ako ste vnímali prostredie vidieka?
MK: Veľmi oslobodzujúco. A malo všetky atribúdy vidieckej romantiky – prechádzky do potravín popri potoku, hlásenia v miestnom rozhlase, raňajky v tráve… Najviac mi však imponoval taký ten dedinský nehluk (nedá sa to definovať ako úplné ticho). A aj čas plynul akosi inak. Mali sme ho len pre seba a mohli sme ho svojvoľne ohýbať. To, že sme sa mohli totálne koncentrovať na tvorbu, bolo pre nás zásadné.
MD: Tento rezidenčný pobyt bol pre nás mimoriadne prínosný, a to nie len preto, že sa nám podarilo vytvoriť do novej inscenácie 35 minút použiteľného materiálu, s čím sme vôbec nerátali. Už príchodom do Bátoviec sa nám prečistila hlava po viacerých absolvovaných festivaloch. Hneď prvý deň sme ,,prekopali“ námet, ktorý sme chceli pôvodne riešiť. Od rána do noci sme sa mohli nerušene venovať tvorbe (čo sa nám bežne nestáva – väčšinou skúšame v Bystrici v poobedných a večerných hodinách, keďže máme s Monikou iné práce, ktoré nás živia). Medzitým sme si navarili nejaký dobrý ľahký obed, každý deň sme sa prešli po dedinke s nanukom v ruke, keďže sme vychytali riadne horúčavy a večer sme v Bátovciach chodili k rieke (k potoku Sikelnica, pozn. redakcie) a trhali vysoké rastliny, ktoré sme zasádrovali a používame ich v novej inscenácii. Jeden deň sme si dali voľnejší – boli sme sa kúpať v Santovke, stihli sme aj jarmok v Punkaci a potom sme skúšali v noci, to bola dobrá skúška, prichádzali nové nápady. A v neposlednom rade, v Bátovciach sa mi skvelo spalo.
Mám pocit, že rezidenčný pobyt sa pre nás stáva nevyhnutným začiatkom tvorivého procesu.

Vaša nová inscenácia vychádza zo skúmania témy paranoidnej schizofrénie. Ako uvádzate v krátkej noticke pre diváka, téma je pre Vás bytostná, pretože toto ochorenie poznáte z prostredia najbližšej rodiny. Akú novú skúsenosť ste získali pri výskume témy? Bola práca na tejto inscenácii viac náročná ako na predošlých?
MK: Počas prvej fázy sme sa snažili skúmať klinické prejavy paranoidnej schizofrénie a vytvoriť akýsi asociačný beh, ktorý odrážal stopy v pamäti, stopy v tele. Voľne sme sa nechali inšpirovať všetkým, čo sme si prečítali a zažili. Je dôležité poznamenať, že aj keď sa nás táto téma dotýka, nešlo nám o arteterapiu.
Ak by som sa tejto téme venovala s cudzím človekom, môžno by bola práca náročnejšia, ale Majke plne dôverujem a zároveň sme na seba napojené, tak to ide pomerne ľahko a nepotrebujeme používať toľko slov a vysvetľovaní.
MD: Táto téma sa nám vyprofilovala až v Bátovciach. Otvorili sme Pandorinu skrinku, ale hneď sme si s Monikou povedali, že nechceme, aby išlo o akúkoľvek formu arteterapie. A aj keď sme výrazne citovo zaangažované, snažíme sa k celej téme pristupovať viac racionálne a pracovať s našimi skúsenosťami a spomienkami ako materiálom na vznik niečoho nového. Samé sme zvedavé, kam nás celý výskum a tvorba zavedie. V Bátovciach sme skúmali najmä fyzické prejavy tohto duševného ochorenia. Vznikol nám tvar, ktorý sme si pomenovali ako „asociačný beh“ , nezaznieva v ňom ani jedno slovo a končí katatonickou polohou, až do úplného fyzického vyčerpania. Moje telo dostalo v Bátovciach riadne zabrať. Oprosťujeme sa totiž vedome od psychologizácie a hľadáme iné formy prejavu – najmä cez fyzično, cez prácu s tieňmi, objektami a živou hudbou.

Obe pracujete aj pre Slovenský rozhlas, pripravujete rôzne relácie, stretávate sa s mnohými zaujímavými ľuďmi. Ako Vás tieto stretnutia ovplyvňujú v tvorbe i v živote?
MK: Ja pracujem pre rozhlas len externe – jednak ako redaktorka pre Rádio Devín a jednak spoločne s Majkou občas vytvoríme fíčer pre Rádio Regina. Najmä fíčre sú zaujímavé, pretože ide o hodinovú reláciu. Máme teda možnosť úplne sa ponoriť do témy a stretávame sa s množstvom podnetných ľudí, ktorí vo svojom odbore niečo dokázali alebo niečo zmenili. To je veľmi motivujúce.
Okrem toho pôsobím ako režisérka, produkčná, lekotorka dejín divadla, PR, takže každý deň tvorím iným spôsobom a nemám šancu sťažovať sa na stereotypnú prácu. Ale to najzásadnejšie je, že všetky práce ma učia počúvať – skutočne počúvať, nie len tak na pol ucha – a byť neustále vnímavou, prítomnou, zorientovanou a schopnou hľadať riešenia. A o tom je pre mňa vlastne aj práca v divadelnej sfére.
MD: Áno, vďaka práci v rozhlase mám ako taký prehľad v literatúre, pretože pravidelne pripravujem rôzne čítania a relácie o pozoruhodných knihách. Stretávam sa teda najmä so spisovateľmi, prekladateľmi a vydavateľmi, v rámci kultúrnej publicistiky aj so zaujímavými ľuďmi z ďalších prostredí. Je to inšpirujúce a obohacujúce zhovarať sa s aktívnymi a šikovnými ľuďmi v oblasti kultúry. Dáva mi to nádej a nové poznatky, ku ktorým by som sa inak asi ťažko dostala. A často mi tieto rozhovory otvárajú oči a ponúkajú nové uhly pohľadu na danú problematiku.
S Monikou pracujeme na fíčroch (dokumentárno-umeleckých pásmach), kde si vyberáme témy, ktoré nás fascinujú (napr. Listy Ježiškovi, Knihy vs. e-knihy…). Momentálne pracujeme na téme: Knižný dizajn v súčasnej slovenskej beletrii.
Myslím, že sa s Monikou dobre dopĺňame nech spolu pracujeme na čomkoľvek. Ja som taký dynamyckejší typ, ale niekedy zbytočne na veci tlačím a Monika vie dať zasa veciam priestor a čas nech sa vyvinú samé. Som rada, že ju mám nablízku, či už v práci alebo mimo nej.

Zhovárala sa Iveta Ditte Jurčová