Ohlasy – ODIVO

Cez pohyb bola uvedená modelová situácia. Byť tým, ktorý sa stará, aj tým, o ktorého sa treba starať. Hľadanie a ťažoba v kontraste so skúsenosťou a pokojom. Pomoc a samostatnosť. Potreba a možnosť. Voda ako symbol očisty a znovuzrodenia, no zároveň aj memento — kam sa dá vnoriť, tam sa dá aj utopiť. Keď sa človek musí o niekoho starať, bytostne sa ho to dotýka. Je ponorený do situácie, zrastá s ňou. Dá sa v nej nájsť pokoj?
Performancia ho nachádza. No nie je to pokoj sám osebe. Je nájdený v nepokoji a prináša zmierenie.
Vystáva otázka: Znamená neustále sa vnárať, nikdy sa úplne nevynoriť? Starostlivosť nemá konkrétny začiatok a koniec a človek ju zo seba nezotrie ako kvapky vody uterákom. Nie je totiž záležitosťou povrchu; pramení zvnútra. Nejde o aktivity, ktoré jednotlivec vykonáva, ale o ľudí, ktorých sa dotýka. A to, čo sa týka ľudí (či ľudskosti), nemizne.
Naliehavosť tejto performancie je neopísateľná. Je osobná, čistá. Prostredníctvom tela performerky ukazuje krehkosť, no najmä silu. Zraniteľné neznamená slabé. A poukazovať na témy, o ktorých nie je ľahké hovoriť, je nielen odvážne, ale aj dôležité.
Vnorená//Ivana Topitkalová: Nutnosť vnoriť sa, schopnosť vynoriť sa, videné 3. – 4. 12.2022 v kultúrnom centre P*AKT v Bratislave, www.medium.com/reflektor-df-vsmu, celý článok je dostupný TU.

Re-performancia nie je jediným termínom, akým by sa dal tento projekt popísať. Sú v ňom prvky dokumentárneho divadla, a to v audio prehovore Zuzany Galkovej, ktorý nielen prináša hlavnú tému a dodáva divákovi informácie o pocitoch a situáciách, ale stal sa aj výraznou súčasťou zvukovej a hudobnej zložky inscenácie. Hudba a piesne skupiny Myši na poli sú dôležitou dramaturgickou zložkou, rytmizujú predstavenie, vťahujú alebo aj „vnárajú“ divákov do sveta intímneho a bolestivého príbehu. Pohyb Jazmíny Piktorovej hľadá krásu v každodennosti a prináša pocity láskavosti, nežnosti aj zúfalstva… Výtvarnú inštaláciu Martina Bízika (vane naplnenej vodou, vybavenej kontaktnými mikrofónmi) využil scénograf Juraj Poliak na vytvorenie vecného, no metaforicky nabitého divadelného priestoru. Každá zo zložiek inscenácie sama o sebe je silným prvkom, ktorý mal potenciál dominovať nad ostatnými. (…)
Považujem za dôležité, že Vnorená je pôsobivé a komunikatívne dielo o často osamelom boji s rozpadom ľudského tela, o empatii a pocite viny, keď nám už dochádza trpezlivosť, sily alebo strácame možnosť byť opatrovateľom blízkej osoby. No nechýbajú aj krátke záblesky šťastia a krásy, vďaka čomu neodchádzame z divadla iba s pocitom nespravodlivosti sociálneho systému a hrôzy staroby a choroby, ale máme aj šancu prežiť katarziu.
Vnorená//Katarzyna Dudzic-Grabińska: Krása a boj, reflexia na reprízu uvedenú na festivale Dotyky a spojenia, celý článok nájdete dostupný TU.

Jedna tanečnica, päť bielych čiastočne osvetlených kúpeľňových vaní. Dvaja hudobníci, ktorí kladú cez seba šesť zvukových stôp. Potom už len autentické rozprávanie o opatrovaní bezvládneho a zmäteného člena rodiny.
Je to príbeh o odchádzajúcej pamäti, nočnom blúdení bytom, o každodennom zápase pri umývaní, vyčerpaní a výčitkách svedomia. Príbeh, ktorý skôr, či neskôr spozná každý.
Na prvý pohľad ide o minimalistickú inscenáciu, no zážitok, ktorý divadlo Odivo divákom ponúka, je hlboký, dojemný a komplexný. (…)
Projekty nezávislého divadelného združenia Odivo v sebe spájajú prinajmenšom dva silné zážitky. Tematicky si autorky Monika Kováčová a Mária Danadová vyberajú osobné témy a formálne pre ne hľadajú neopozerané a invenčné riešenia. Pri Vnorenej sa napríklad rozhodli, že každú reprízu odohrá iná tanečnica. (…)
Je to práve jej príbeh (Zuany Galkovej, pozn, redaktorky), ktorý diváci sledujú. Príbeh vnučky, ktorá v detstve trpela závažnými zdravotnými ťažkosťami a starých rodičov, ktorí jediní ju ako dieťa dokázali upokojiť, utíšiť od bolesti. V ich starobe sa karta obracia a mladá žena sa na niekoľko mesiacov stáva ich opatrovateľkou.
Jej rozprávanie je otvorené, nevynecháva rozmer obrovskej frustrácie, ktorej človek zoči-voči starobe a chorobe pociťuje.
Napriek tomu jej rozprávanie nie je beznádejné a prináša mnoho ľudsky dojemných postrehov. Každý deň, aspoň na päť minút, získavala od starej mamy pokoj a nehu, ktorú jej vedela ponúknuť iba ona. Sú to záblesky, čriepky prchavého šťastia v hlbinách vyčerpávajúcich povinností.
Aj vďaka nim je však inscenácia Vnorená pozoruhodným dielom.
Vnorená//Soňa Jánošová: Starať sa o príbuzného s demenciou je ako do vyčerpania plávať v hlbokej vode, reflexia na reprízu uvedenú na festivale Dotyky a spojenia, www.kultura.sme.sk, celý článok nájdete dostupný TU.

Celý koncept diela sa opiera o osobný príbeh Zuzany Galkovej, ktorá sa starala o svojho starého otca. Jej hlas znie zo zvukovej nahrávky a sprevádza celé predstavenie. Posledné obdobie ukázalo, že táto téma rezonuje na celospoločenskej úrovni. Napriek výraznej osobnej
rovine sa autorky snažili vytvoriť univerzálny text, ktorý dokáže komunikovať s každým na
individuálnej úrovni. Zároveň tému predstavili z rôznych uhlov pohľadu. Zachytili optiku
opatrovníčky, ale cez jej spomienky zobrazili aj vnímania opatrovaného. Napriek osobnému
príbehu sa snažili o objektívne zobrazenie, aj keď citovo nabité. Otvorene priznali, že
reflektovaná situácia je náročná. Človek má právo byť unavený a chcieť utiecť, ale predsa len
všetko vydrží, lebo pocit povinnosti a lásky je väčší.
Vnorená//Adam Nagy: Odivo: Vnorená, mapovanie tanečnej sezóny 2021/2022 Platformou pre súčasný tanec Plast, reflexia na reprízu uvedenú na festivale Dotyky a spojenia, celý článok nájdete dostupný TU.

(…) Po deviatej večer sa divákom znovu predstavilo ODIVO, a to s inscenáciou, respektíve re-performanciou, Vnorená. A bol to ponor skutočne hlboký a bolestný, ale aj krásny a povznášajúci, na ktorý sa nezabudne len tak ľahko. Režisérkam Márii Danadovej a Monike Kováčovej sa podarilo tematizovať starostlivosť o blízkeho odkázaného človeka cez veľmi osobnú audio nahrávku, nápaditú výtvarno-zvukovú inštaláciu, živých hudobníkov a predovšetkým choreografiu, ktorú zakaždým odtancuje iná tanečnica (v tento večer to bola skvelá Jazmína Piktorová), alebo možno raz aj muž-tanečník. (…)
Vnorená//Tereza Hladká: .festivalová správa z Martina po treťom divadelnom dni, repríza uvedená na festivale Dotyky a spojenia, www.tyzden.sk.

Projekty nezávislého divadelného združenia Odivo, ktoré stabilne tvoria najmä režisérky Mária Danadová a Monika Kováčová, patria k očakávaným udalostiam sezóny. Sú vždy takmer istou zárukou formálnej invencie, ale predovšetkým otvárania dôležitých a neraz v umení aj spoločnosti marginalizovaných tém. Ich Vnorená je po Stopách v pamäti a čiastočne aj Svetlonosovi ďalším dielikom v línii diel, ktoré tematizujú intimitu každodennosti, krehkosť koexistencie s blízkou osobou odkázanou (aspoň čiastočne) na pomoc okolia. Tvorkyne sa pýtajú, akú pozornosť venujeme ľuďom, ktorí svojou, spravidla nanajvýš nezištnou starostlivosťou, v opakujúcej sa rutine ukrajujú kúsok svojho života v prospech iných. Často sú to matky, staré matky, dcéry či vnučky, od ktorých sa očakáva, že sa postarajú o choré malé dieťa či senilnú babičku. Aj línia rodovej nerovnováhy v opatrovateľských činnostiach je latentne prítomná v inscenácii.
Vo Vnorenej sa spolu s tvorkyňami a performerkou, ale aj živými hudobníkmi ponárame stále hlbšie do neutešenej reality, ktorú sprevádza častá únava či frustrácia z nekonečného kolobehu činností, ale tiež pocit vďaky, zadosťučinenia. Tvorkyne Vnorenú žánrovo označili ako re-performanciu pre premenlivý charakter diela, ktoré v sebe obsahuje aj istú nepredvídateľnú kvalitu. V každej repríze totiž bude účinkovať iná tanečnica či tanečník.
Vnorená//Anotácia vytvorená kurátorkami pre účely festivalu Dotyky a spojenia, celý článok nájdete TU.

Čierny baletizol, päť smaltovaných vaní na nožičkách naplnených vodou, tri svietidlá na otáčavých ramenách a vysoká plavčícka stolička… Takzvaný vaňový orchester Martina Bízika kedysi na výstave zažili autorky inscenácie Mária Danadová a Monika Kováčová a oslovili ho na spoluprácu. Na vane sú napojené hydrofonické mikrofóny, ktoré snímajú odrazy a pohyby vody vo vaniach, rôzne typy rezonancií, čím sa stávajú osobitou zvukovou substanciou predstavenia. Ďalšou zvukovou vrstvou je nahrávka autentického prehovoru Zuzany Galkovej. Úryvky, ktoré v priebehu predstavenia počúvame, pochádzajú z jej niekoľkohodinového rozprávania o vlastnej skúsenosti so starostlivosťou o niekoľkých členov svojej rodiny. Celú performanciu hudobne rámcujú Dávid Javorský a Lukáš Kubičina… počas predstavenia hrajú a spievajú naživo. (…)
Kým sa vnoríme do kolobehu starostlivosti, musíme sa nadýchnuť skutočne zhlboka. Nevieme, na ako dlho budeme musieť zadržať dych a či budeme mať možnosť (ako performerka Lívia Mendéz Balážová) niekedy si vydýchnuť. Vnoriť sa do starostlivosti o niekoho iného znamená prispôsobiť sa novým pravidlám, nepredvídateľným prúdom, až kým sa z nich nestanú rutinné vlnobytia… Preto je dôležité mať niekde nablízku plavčícku stoličku a občas na ňu vyliezť.
Vnorená//Michaela Pašteková: Zhlboka sa nadýchnuť a nezabudnúť sa vynoriť, videné na premiére 15. 2. 2022 v Záhrade – cnk, časopis kød – konrétne o divadle 4/2022.

Na premiére sa predstavila tanečnica a performerka Lívia Méndez Marín Balážová, ktorej fyzický prejav sa vyznačuje dynamickosťou až na hranici atletického výkonu i emočným nábojom (…)
Pozoruhodný na koncepcii diela je vzťah performerky k autentickému príbehu niekoho iného a s tým spojený zámer tvorkýň vytvoriť reinštaláciu performancie alebo jej recykláciu. To je navyše zosilnené tým, že postupne v ďalších reprízach budú namiesto Lívie Mendéz Balážovej vystupovať ďalšie tanečnice prípadne tanečníci. Isté pohybové princípy v jednotlivých ponoroch zostanú zachované, ale samotná choreografia sa bude líšiť, a tým bude každé uvedenie jedinečné. (…)
Štruktúra choreografie i autentickosť príbehu vo zvukovej nahrávke vytvárajú kontrapunkt k odťažitosti, nehybnosti až sterilite výtvarnej inštalácie a naznačujú to, čo v tejto dobe tak neuveriteľne potrebujeme: blízkosť a prejav empatie vnorením sa do seba navzájom.
Vnorená//Marek Godovič: Ponoriť sa pod hladinu pochopenia, videné na premiére 15. 2. 2022 v Záhrade – cnk, www.mloki.sk, celý článok je dostupný TU.

Príbeh je najfascinujúcejší práve po výtvarnej stránke. Ateliér tvorí pár kúskov dreveného nábytku, doplnených množstvom knižiek a obrázkov, ale aj umeleckých potrieb, takže je hravý a farebný, napriek jednoduchosti scénografie. Počas predstavenia tvorcovia využívajú širokú paletu rôznych techník, ako napríklad maľovanie fúkacími fixkami na rolku bieleho papiera či kopírovanie papierovej bábky vlka spolu s obrázkami z knižky v tlačiarni priamo na javisku, vďaka čomu vytvoria rôzne koláže. Hrajú sa so sprejmi, pečiatkami, farbami… Výtvarné prvky sú hravé a nápadité a ich striedanie udržuje po celý čas dynamiku a pozornosť. (…)
Hlavnou témou je hľadanie si svojho miesta v tomto svete. Vlk má navyše strach z nového, a tak je vidieť, že sa tvorcovia snažia deti motivovať k tomu, aby sa nebáli objavovať. Objavovaním však nemyslia len nové príležitosti a iné vzletné záležitosti „dospeláckeho“ života, ale aj úplne jednoduché veci ako vlastnú fantáziu a kreativitu, či ešte jednoduchšie, nové knižky. Inscenácia má aj vzdelávací rozmer, ktorý sa naplno prejavil najmä po predstavení, keď tvorcovia dali deťom na prezretie rôzne knižky od slovenských autorov. Pomáhajú tak k rozvoju vzdelávania a povedomia o rôznych možnostiach čítania pre najmenších. Deti si môžu po skončení pozrieť zblízka aj bábky a celý ateliér, a tak ich zážitok dostáva aj hmatateľný rozmer, čo je vždy veľmi obohacujúce.
O vlkovi, ktorý vypadol z knižky//Tamara Vajdíková: Vlk, ktorý hľadal sám seba, reflexia na reprízu uvedenú na festivale Dotyky a spojenia, celý článok nájdete TU.

(…) Svetlonos okrem iného búra predstavu o tom, že priveľa kuchárov pokazí polievku a že kvalitná inscenácia môže vzniknúť iba pod rukami jedného režiséra. Pod réžiu Svetlonosa sa podpísali hneď tri výrazné osobnosti a okrem Ivana Martinku ho rovným dielom formovali aj Mária Danadová a Monika Kováčová. Inscenácia je pritom dokonale vycibrená.
Všetko na milimeter presne sedí, každý zvuk, každý pohyb bábky či živých hercov má svoje miesto a význam, rovnako ako každá premietnutá fotografia.
Takýto tvorivý prístup ukazuje, že tvorcovia naozaj ustúpili v prospech celku a nejde len o výpoveď jedného človeka. Naopak, dostávajú sa do nej osobné aj univerzálne momenty. Fotografie z rodinného archívu, v ktorých spoznávate hrdinov príbehu aj zárodky ich smútku. Melódia, ktorá sa vám zdá bpovedomá, hoci ide o litovskú ľudovú pieseň.
Svetlonos je skrátka inscenácia so svojskou rečou, ktorá na divákov hlboko zapôsobí. Nemusíte rozumieť každej situácii, napriek tomu si do každého obrazu viete dosadiť vlastnú skúsenosť.
Podobne ako mnoho iných divadelných projektov z minulej sezóny, aj Svetlonosa mohlo divadlo Odivo doteraz odohrať len párkrát. Je to škoda, pretože ide o dielo, ktorého kvalita, umelecká aj technologická krása, aj osobná výpoveď ďaleko presahujú domáci obzor.
Svetlonos//Soňa Jánošová: Musíte sa na neho dívať, aj keď vás desí. Svetlonos je divadelný zázrak, denník SME, celý článok nájdete TU.

Martinka ako autor bábok ich v duchu performatívnosti dotvára priamo na javisku. Pred zrakmi divákov dokončuje manekýna chlapčeka, spolu s Danadovou ho oblečú a až potom animujú. Vrcholom technologickej bravúry je elektromechanická krošňová bábka. Konštrukciu performeri nasadia na hlavu a telo Márie Danadovej, ktorá k tomuto úkonu pristupuje až obradne. Postavu tvorí malá hlava na dlhom krku a ruky. Bábkoherečka jej tvár (vrátane očí a jazyka) ovláda vlastnými mimickými pohybmi. … Je to pôsobivý obraz: za dlhým stolom prikrytým bielym obrusom sedia oproti sebe človek a jeho strach. Diváci a diváčky môžu v príbehu malého chlapca, ktorý až do dospelosti hľadá svetlo v temnote neistoty, rozvíjať vlastné asociácie. A možno prísť k záveru, že práve poznanie vlastného temna prináša svetlo.
Svetlonos//Lenka Dzadíková: Dlhoočakávaná bábková inscenácia!, www.mloki.sk, celú recenziu nájdete TU.

Motív svetla performancia rozvíja vo viacerých rovinách, ktoré možno vnímať autonómne, ale aj vo vzájomnom prepojení. Ide pritom o systematický zámer, ktorý je cielene budovaný od prvého po posledný výstup. Ideálnym príkladom preto môže byť hneď úvodná pasáž. Na javisku sa popri účinkujúcich hudobníkoch (Marianna Bódyová, Lukáš Kubičina) nachádzajú performeri Mária Danadová a Ivan Martinka. Na projekčné plátno, ktoré plní funkciu zadného prospektu, sa pritom premietajú ich súkromné fotografie z detstva. Najskôr sú to fotografie Danadovej, ktorá sa počas ich premietania nachádza v centre hracieho priestoru, pričom Martinka stojí za digitálnym fotoaparátom, neskôr si úlohy vymenia. Motív svetla sa tu objavuje už v samotnom využití premietaných fotografií, veď je to práve princíp svetla a tieňa, na ktorom je táto metóda obrazového záznamu reality postavená. Tvorcovia následne tento koncept vrstvia. … Svetlonos eticky citlivým a esteticky efektným spôsobom ponúka priestor na úvahu, či diskusiu o téme, ktorá má intímny i celospoločenský rozmer.
Svetlonos//Miroslav Zwiefelhofer: Archetypálny stret svetla a tmy, www.monitoring divadiel.sk, celú recenziu nájdete TU.

Snaha tvorcov uchopiť metafyzické a duchovné otázky o prienikoch svetla a temna v človeku vyústila do invenčného performatívneho tvaru, ktorí pomenovali ako multimediálna bábková performancia. Ide o experimentálny projekt, v ktorom tvorcovia rozvíjajú potenciál širokej výrazovosti bábkového divadla práve pomocou technológií a digitálneho umenia do nových vizuálne atraktívnych foriem. … Bábka či figúra dostáva rôznu tvárnosť – od tradičnej bábky, cez objekty a vizuály vytvárané počítačovou technológiou až po animatronickú bábku. Všetko neživé malo v performancii dominantné, nie iba ilustratívne postavenie. … Výsledný tvar performancie daný kooperáciou tvorcov a spolupracovníkov z rôznych umeleckých i neumeleckých brandží (vrátane elektrotechnickej, videotechnickej či IT oblasti) robí zo Svetlonosa syntetické umelecké a interdisciplinárne dielo. Svetlonos//Zuzana Timčíková: Vizuálna všehochuť Svetlonosa, Kød – konkrétne o divadle 8/2020, celú recenziu nájdete TU.

Bábková multimediálna performancia Svetlonos divadelného zoskupenia Odivo
Rozhovor s Máriou Danadovou, Monikou Kováčovou a Ivanom Martinkom pre Reláciu Umenie /RTVS, réžia: Slavomír Zrebný/ nájdete TU.

Odivo predstaví v premiére bábkovú performanciu Svetlonos
Rozhovor s Ivanom Martinkom a Monikou Kováčovou pre Kultúrny denník /Rádio Devín, moderátor: Martin Uram/ nájdete TU.

Inscenace Aero je určená dětem od 1,5 roku, horní hranice naštěstí uvedena není. I tak jsem se v záplavě maminek s nezvykle mrňavými diváky cítil trochu nejistě. Představení nás nicméně potěšilo všechny, tedy až na jednoho přibližně dvouletého negativistu, který tak vytrvale vykřikoval „Ne! Nene! Nene!“, až musel být ze sálu vyveden. (Někdy dětem závidím. Jak krásné by bylo občas si v divadle takto negativisticky zakřičet, být laskavě vyveden a ještě dostat lízátko. Vhodných příležitostí by se našla spousta. I tady v Hradci, dodávám s opatrnickou neurčitostí.)
Aero je objektové divadlo par excellence. Dvojice herců po většinu doby „pouze“ vkládá různé lehké věci do proudu vzduchu z několika větráků či fénů a hlídá, aby neuletěly, kam nemají. A výsledkem je čirá divadelně-objektová poezie. Vznášející se igelitky spojené do lidské postavy s modrým balónkem v ruce, konfety, míčky, dvojhlasé rytmické nafukování balónků podle partitury a mnohé jiné. Trvalo to sotva půl hodiny a bylo to letos v Hradci zatím nejpříjemnější překvapení. Vypravil jsem se bohužel až na druhé z dvojice festivalových představení, kdybych si přivstal už na první, asi bych si ten povznášející zážitek rovnou zopakoval. Jojojo.
AERO//Vladimír Mikulka: Divadlo evropských regionů (středa 26.6.), uverejnené na stránke www.nadivadlo.blogspot.com. Celý článok nájdete TU.

Odivo neposkytuje deťom priestor k priamej interakcii. Ponúkajú skôr vizuálne pôsobivé obrazy, podmanivé svojou iluzívnosťou. Fyzika sa tu mení na čaro. Banskobystrické divadelné zoskupenie prinieslo na festivalové javisko tvorivé laboratórium plné zázrakov.
AERO//Diana Pavlačková: LABORATÓRIUM VZDUŠNÝCH ZÁZRAKOV, www.loutkar.eu. Celý článok nájdete TU.

Rozhovor s Monikou Kováčovou o predstavení AERO uvedenom na festivale Bábkarská Bystrica 20218 nájdete TU.

Jednotlivé výjevy spolu nesouvisejí, přinejmenším ne kauzálně. Jsou to drobné, mnohdyfantaskní mikroscény – balancování na tenkém kusu ležícího kmene, hra se stíny, které na zadní prospekt házejí stromky v květináčích a různé větve, kroužení prázdných květináčů položených na bok. Mezi všemi vyčnívá scéna s manekýnem s lidským tělem a hlavou srny, který si s dětskou zvědavostí a zaujetím hraje s hračkami a láskyplně pečuje o svého plyšového medvídka. (Loutkářské schopnosti Mária Danadové jsou pozoruhodné, ostatně stejně jako její pohybový rejstřík.)
Stopy v pamäti//Adéla Vondráková: Šest impulsů pro dospelé, časopis Loutkář 4-2018.

Aero to wizualny majstersztyk – realizacja ta w żaden sposób nie przytłacza widzów nadmiarem kolorów czy wrażeń. To także muzyczne show – artyści dają popisowy koncert na dwie pompki. Ale też chuchają, dmuchają, a w tle szumi wiatr. Nie jest jednak na tyle silny, by Aero ze swoimi małymi pasażerami znalazł się w strefie nawet najlżejszych turbulencji. Tym samym ta półgodzinna podróż w (nie)znane staje się miłym doświadczeniem. Czymś, do czego maluch nie będzie bał się wracać.
AERO//Monika Nawrocka-Leśnik: SZTUKA SZUKA MALUCHA. Lot bez turbulencji. Celý článok nájdete TU.

Maja Danadová a Monika Kováčová, ktoré stoja za mladým zoskupením Odivo, sa v inscenácii Stopy v pamäti dotkli témy, ktorá sa ich dvoch osobne dotýka, no inak býva skôr vytesňovaná a spoločensky tabuizovaná. Materiálom pre tvorkyne sa stala osobná sprostredkovaná skúsenosť s mentálnou poruchou, konkrétne paranoidnou schizofréniou diagnostikovanou ich blízkym príbuzným. Nonverbálna inscenácia sa usiluje preniknúť do vnútorného sveta rozdvojeného človeka cez protichodné akcie a sprostredkovať vnútornú krehkosť a komplikovanosť každodennosti v živote schizofrenika, ale aj jeho okolia. Kľúčovou zložkou sa tu okrem fyzického prejavu stáva práca so svetlom a tieňom a najmä rozorvaná hudba Jána Fialu.
Stopy v pamäti//Martina Mašlárová: Živá a zdravá, prosperujúca a perspektívna Bábková Žilina /www.mloki.sk, celý článok nájdete TU/

Jedným z vrcholov festivalu boli určite Stopy v pamäti súboru Odivo, ktorému sa zrejme najvýraznejšie podarilo zaktivizovať emocionálnu a imaginatívnu stránku diváka. V bulletine je tento projekt označený ako vizuálna performancia, v skutočnosti však ide o celistvé scénické dielo, ktoré dokáže veľmi citlivo, ale pritom jasne pretlmočiť takú abstraktnú tému, akou je paranoidná schizofrénia. Tvorkyne Mária Danadová a Monika Kováčová na to používajú rôzne formy pohybu, „atmosférotvornú“ hru so svetlom a tieňom, významotvornú prácu s jednoduchými rekvizitami, efektnú hudbu Jána Fialu, i postupy bábkového divadla. Trvalou stopou v pamäti divákov určite zostane aj očarujúca bábka srnky, ktorú s veľkou precíznosťou a citlivosťou vedie Mária Danadová. Napriek tomu, že nejde o tanečné dielo, práve pohyb má v inscenácii veľmi výrazné miesto (citeľný je aj odtlačok Martiny Hajdyly Lacovej, ktorá je pod pohybovou spoluprácou podpísaná). Aj tie jednoduché a banálne úkony získavajú v podaní performeriek istú nadhodnotu, mimovoľne sa z nich stáva významotvorná choreografia. Peformerky vrstvia asociáciu na asociáciu, symbol na symbol, popritom však udržiavajú až takmer krištáľovú čistotu celku. Svoj odkaz o abstraktnom svete ľudí s touto poruchou plnou nástrah i nevšedných a nečakaných krás tlmočia podprahovo, ale o to sugestívnejšie. Témou, formou i stvárnením ide o unikátne dielo, ktoré Odivo prezentuje ako súbor s veľkým potenciálom.
Stopy v pamäti//Katarína Cvečková: Divák kioskový, celý článok nájdete v časopise Tanec 3/2017.

V nové synagoze byla den po té uvedena i inscenace Stopy v pamäti, která se pro mne nakonec stala nejpříjemnějším diváckým zážitkem festivalu. V představení bohatém na vizuální vjemy dokázaly dvě herečky (Mária Danadová a Monika Kováčová) umně využít celou řadu obyčejných předmětů a netradiční loutku. Stopy v pamäti působili křehce díky intimním scénickým obrazům, které obě herečky, a v tomto případě také autorky inscenace, vytvářeli pomocí několika lampiček. Tyto scénické výjevy vypadaly jako by se měly každou chvíli rozplynout. Efemérní okamžiky klidu a ticha střídaly dynamické momenty, v nichž Mária Danadová, jakožto pohybově nejaktivnější prvek inscenace, prchala a skrývala se před něčím, co bylo našim zrakům skryto. Nejsilnějším momentem bylo pak odhalení dřevěné loutky se skutečnou zvířecí hlavou, kterou bylo nejdřív z dálky těžké identifikovat, ale po chvíli se ukázalo, že se jedná o malou srnku. Bylo to poprvé kdy jsem se v loutkovém divadle setkala s oborem taxidermie, tedy preparováním zvířat, jakožto prostředkem k vytvoření uměleckého díla. Její počínaní v otevřeném prostoru jeviště , jehož rozlejlost umocňoval i velký sál Nové synagogy, osvětlovaly jen drobné paprsky lampičky. Mária Danadová s loutkou zacházela jemně, až s mateřskou něžností, a vznikaly tak magické momenty. Jako by srnka s dřevěným tělíčkem v jejích rukou ožila a zavedla nás do paralelního světa, do míst mezi vědomím a nevědomím…
Stopy v pamäti//Veronika Štefanová (z festivalu KIOSK 2017). Celý článok nájdete v časopise Kod 8/11, 2017.

Letošnímu ročníku udávaly tón inscenace, pohybující se na samých hranicích divadla. Výše zmínění matadoři (konkrétně Rastislav Ballek s Robertem Rothem) uvedli výtvarnou a zvukovou instalací Princípy newspeaku na orwellovské motivy, napůl výtvarná a taky hodně hudební byla i nejpovedenější inscenace celého festivalu (alespoň podle mě) Stopy v pamäti, kterou přivezla skupina Odivo…
Stopy v pamäti//Vladimír Mikulka (z festivalu KIOSK 2017). Celý článok nájdete TU.

Nie je častým prípadom, aby tvorcovia vizuálneho i performatívneho umenia siahali vo svojej autorskej tvorbe po psychiatrických diagnózach. Takýmto spôsobom autorky konceptu vizuálnej performancie Stopy v pamäti (Mária Danadová, Monika Kováčová) osvetlili temnotu i záhadnosť paranoidnej schizofrénie s jej širokospektrálnymi rozmermi, aspektmi, dimenziami. Motivovala ich inakosť tohto psychického rozpoloženia, ktorá ich priam hnala k viacerým pozoruhodným uchopeniam formou nevšedne komponovaných scénických obrazov a fyzických partitúr. (…)
Obe performerky intenzívne pracovali s tichom, ktoré doslova vibrovalo tenziou. Najkoncentrovanejšie sa objavovalo v bábkovom scénickom obraze plachého sŕňaťa. Jej zakomponovanie do tohto autonómneho diela osobitého charakteru i výrazu s ním paradoxne významovo korešpondovalo. (…)
Zvýrazňovaním vizuálnych podnetov, fyzickej akčnosti konania dosahovali predovšetkým intenzifikovanú zážitkovosť. Divák sa mohol svojvoľne pohrávať s vlastnými asociáciami, ktoré z vizuálnej hry svetla a tieňa, hrovej fyzickej aktivity performerky mohol prečítať. (…)
Stopy v pamäti//Miroslav Ballay: Archetypy a tiene pamäti, celý článok nájdete na: Monitoring divadiel.

Stopy v pamäti festivalový program představil jako „vizualní performanci“; pokud bychom ale chtěli být přesní, bylo by nutné použít nehezky znějící shluk termínů „pohybová, vizuální, loutková a zvuková performance.“…Mária Danadová, která je jedinou „opravdovou“ herečkou z trojice účinkujících, má nevšední dar zaujmout i v akcích, které samy o sobě vlastně nic moc mimořádného nenabízejí…Což lze ostatně považovat za hlavní princip inscenace: nenápadně, leč důsledně a s citem skládat na první pohled obyčejné, neambiciozní akce i obrazy do magicky působícího celku…Stopy v pamäti nabídly herecky i výtvarně velmi čistý, po všech stránkách dotažený tvar, a pro mně osobně byly nejsilnějším momentem celého festivalu.
Stopy v pamäti//Vladimír Mikulka: Alternativa ze stanice Zárečie, celý článok nájdete v časopise Svět a divadlo – SAD 5/2017.

Aj ja považujem Jánošíka za vrchol sezóny, ale pre mňa boli vrcholom práve inscenácie troch alternatívnych subjektov – WOW! od Debris Company, Kráľ režiséra Andreja Kalinku a Stopy v pamäti divadla Odivo. Ktoré práve preto sú pre mňa zásadné, závažné a dôležité, lebo zmätenosť duševnej apokalypsy ukazujú v asociatívnej forme a hovoria o entropii, ktorá nás obklopuje. Poukazujú na rozpad hodnôt a zmätenosť v tom, čo je dôležité a čo nie /…Stopy v pamäti v intímnej, v tej absolútne najkrehšej podobe…/. Túto trojicu považujem za iný pohľad a inovátorskú cestu v slovenskom divadelníctve.
Stopy v pamäti//Miklós Forgács: Dotyky a spojenia. Video nájdete TU, čas: 1’15“

Inscenácia má dve časti. Mohli by sme ich označiť ako depresívnu (tichú, opatrnú, pomalú) a manickú (hlučnú a dynamickú). Kým prvá sa odohráva v úplnom tichu, kde počuť aj dych performerky a klepot topánok, druhú sprevádza bubeník Ján Fiala, ktorý jej hlasnými údermi na sadu bicích dodáva silu, razanciu a nástojčivosť. (…)
Mária Danadová ako performerka dominuje. Monika Kováčová figuruje viac ako asistentka. Po scéne sa však hýbe rozhodne, jej manipulácia so svetlom (lampami, reflektormi) a predmetmi je prirodzenou súčasťou inscenácie. Jej prítomnosť má v sebe čosi kantorovské – dalo by sa povedať, že „dozerá a riadi“, tak ako sa to opisuje v poučke o tvorbe slávneho poľského režiséra.
Výraznou súčasťou inscenácie je výstup s bábkou srnky v nočnej košeli, ktorej autorom je výtvarník Pavol Rosenberger. Mária Danadová, ktorá okrem iného má aj profesijný prívlastok bábkoherečka, animuje bábku strhujúco – navodí až odzbrojujúcu atmosféru nežnosti a bezbrannosti. Väčšina jej ostatných výstupov sa odohráva v rýchlom tempe, akoby stále pred niečím utekala, skrývala sa – podobne ako schizofrenik uteká pred bludmi.
Prístup k téme nemal byť podľa autoriek ich vlastnou arteterapiou, ale ani racionálnym výskumom. Uchopili ju cez fyzické príznaky choroby a vložili do pozoruhodnej performancie o neohraničiteľnosti ľudskej mysle.
Stopy v pamäti//Lenka Dzadíková: www.mloki.sk. Celý článok nájdete TU.

Hneď v úvode roka ma potešil najnovší projekt nezávislého divadelného zoskupenia ODIVO. Inscenácia Stopy v pamäti stiera hranice medzi umeniami. Prostredníctvom bábky, pohybu, výtvarného umenia, práce so svetlom a mimoriadne zaujímavých situačných metafor ponára diváka do hlbokého asociačného toku vlastných spomienok a skúseností. Bez zbytočného ,,trhania kulís“ zanecháva dielo nezabudnuteľné stopy v pamäti každého diváka.
Stopy v pamäti//Veronika Gabčíková

(…) Niet divu, že jedno chlapča ešte počas predstavenia neodolá a musí si to celé ísť pozrieť zblízka. Divočiny podľa Maurica Sendaka priťahujú predovšetkým oko, hoci scéna – drevená bedňa s možnosťou vyklápania jednotlivých plôch – je predovšetkým funkčným prvkom, vďaka ktorému sa dá za pár sekúnd zväčšiť či zmenšiť, obrátiť a inak obmeniť dejisko pre dobrodružstvá malého Maxa. Najväčšou vizuálnou lahôdkou sú však bábky – zvieratá vyrobené z konárov a kusov neopracovaného dreva v kombinácii so súčiastkami starých bicyklov (napr. pedále ako vtáčie nohy). S týmito až steampunkovými obludkami narábajú dvaja herci – Maja Danadová a Filip Hajduk, ktorí však ani náhodou nie sú len „vodičmi“, naopak, diváckym zážitkom je aj sledovať mimický a výrazový koncert tejto dvojice, ich dotváranie deja vlastnými reakciami, vydávaním zvukov či žonglérskymi trikmi. A predstaveniu – rovnako ako pri predošlej produkcii Odiva – nechýba ani skvelá živá hudba, ktorá ani tentokrát nie je iba kulisou, ale priamo dáva impulz pre dianie na javisku a reaguje naň, vytvára konkrétnu atmosféru a funguje ako herecký partner. Práve vďaka hudbe ani rušivé zvuky z okolia (predstavenie sa hralo vonku, pod nadjazdom, na ktorom fungovala bežná premávka) neboli natoľko rušivé.
Divočiny//Martina Mašlárová, www.mloki.sk (videné na festivale Kiosk 2016). Celý článok nájdete TU.

… emócie, túžby, fantómovia môžu byť spomenutý v prípade „Lásky P a vášne B“ podľa „Lásky dona Perlimlina a vášnovosti Belisinej“ od F. G. Lorcu. Mária Danadová, mladá herečka divadla Odivo (Banská Bystrica), s ohromným temperamentom, energiou a poéziou vyrozpráva príbeh nesmelého Perlimplina, neskúseného vo veciach lásky, jeho vášnivej ženy Belisy  a milujúcej Marcolfy, ktorá je oddaná svojmu pánovi. Nič nie je také, ako sa zdá, jedno je však isté. Herečka brilantne vystavala osud troch hlavných postáv: stelesnila dramatis personae, komentovala rozpory, animovala originálne bábky vytvorené z dreva a textilu a oživila objekty. Týmto spôsobom premenila malú divadelnú sálu na Perlimplinovu záhradu zaplavenú vášňou.
Láska P a vášeň B//Katarzyna Grajewska, Teatr lalek, Poľsko (videné na festivale Bábkarská Bystrica 2014, Dvojitý impulz)

Na scéne vidíme herečku a hudobníka (hudobník sedí vzadu, podčiarkuje staccato erotických a dadaistických Máriiných piesní svojimi gitarovými sekvenciami), muža a ženu, a tri bábky  v rustikálnom drevenom voze. Mária, animujúca bábky, hrá v inscenácii komplikovanú úlohu: jej hlas je hlasom ich duší; je pozorovateľkou, speváčkou a kabaretnou herečkou v jednej osobe. (…) Duende sa dostavilo. Mikrofón sa zmenil na veľký čierny falus. Piesne sa zmenili  na skutočné modlitby. Množstvo topánok symbolizovalo milencov bez tváre a bez tela. Orgazmy a vudu praktiky sa prepojili. Malé pierka vzlietli. Láska bola témou, a erotická modlitba bola jedinou možnou odpoveďou na všetky otázky.  Bol to príbeh o tom, čo robíme, keď sme v ohrození, pretože milovať niečo alebo niekoho je nebezpečné. Pretože naše reálne motívy, pocity a myšlienky sú často záhadou aj pre nás samých. Sme tanečníci v tmách. A keď sa hra skončila a Mária ležala pred nami, v tichu, len na malej postieľke patriacej bábkam, pochopili sme: táto hra bola o nej. A o umení porozumieť našim skutočným, pravdivým pocitom. Tak ako to urobil Perlimplin.
Láska P a vášeň B//Laura Marx – KÖM by L1 Association, Maďarsko. Celú recenziu nájdete TU.

Rozhovor s Monikou Kováčovou o inscenácii Láska P a vášeň B nájdete TU.

Herečka Mária Danadová nahliada na osudy bábok, ktoré vedie, s odstupom a ironickým nadhľadom, pričom s vtipom je vystavaná aj hudobná zložka inscenácie – hudobník prítomný priamo na javisku rôznymi zvukmi dopĺňa konanie postáv, alebo samotnú atmosféru vybraných výstupov, čím často naberajú komický význam (napríklad prenasledovanie Belisy slúžkou Marcolfou). Hudobnosť, alebo skôr rytmickosť je výraznou črtou tejto inscenácie, od dynamického začiatku, kedy nám herečka do hudby v svižnom tempe predstavuje postavy hry, až po rozvláčny koniec, kedy najväčšia vášeň už opadla a rovnako tak aj tóny pomaly doznievajú v tichu. Stretom snového sveta s často veľmi odlišnou skutočnosťou a konfrontáciou rôznych pohľadov na tú istú udalosť zdôraznili tvorcovia tejto inscenácie subjektívne vnímanie reality každého z nás. Na pozadí ľúbostného príbehu tak poukazujú na negatívne dôsledky toho, čo stáva, keď si žijeme „vo vlastnom svete“ a strácame kontakt hoci aj s našimi najbližšími osobami.
Láska P a vášeň B// Barbora Forkovičová, www.mloki.sk (videné na Bábkarskej Bystrici 2014, Dvojitý impulz)  . Celý článok nájdete TU.

Skvelé predstavenie, pokladám ho za to najlepšie, čo sa dalo na Bábkovej Žiline vidieť. Dokonalá vyváženosť všetkých zložiek, výborný herecký výkon, citlivo prepracovaný každý detail. Divadlo tretieho tisícročia, zážitok na dlho. Jednoducho veľká láska a vášeň.
Láska P a vášeň B//Eva Čárska, Slovensko (videné na Bábkovej Žiline 2015)

Inscenácia prináša netradičné kompozičné uchopenie klasického diela, odmieta konvenčné vnímanie bábkového divadla a jeho prvotne deskriptívnu schopnosť, ktorú posúva do inej roviny – vzťahu performerky a bábky, partnerskej súhry živej herečky a neživého materiálu, budovanie samostatnej divadelnej reality, ktorá čerpá z každodennosti, poetickej štylizácie, popkultúrnej gestickej skratky a rétoriky.
Láska P a vášeň B//Eva Kyselová (Hot hot puppet!, Loutkář 3/2015)

Láska P a vášeň B slovensko-českého souboru Odivo, vznikla podle hry Federica Garcíi Lorcy, která je úžasným jadrným akordem vášně, poezie a hudby. A přesně takové je i představení, které hraje jedna temperamentní herečka se třemi loutkami a jedním muzikantem.
Láska P a vášeň B//Jana Pithartová

Lyricky, vtipne a pikantne: to je spôsob, akým divadlo Odivo predstaví milostný trojuholník v predstavení Láska P a vášeň B. Dokonale skomponované a bezchybne zahrané predstavenie, je popis zručnosti jednej herečky – Márie Danadovej a jedného hudobníka – Mateja Šteska. (…)
Láska P vášeň B je pútavé predstavenie pokiaľ ide o tajomstvo a viacúrovňové rozprávanie, predstavuje udalosť z mužského a ženského uhla pohľadu s originálnym výberom výrazových prostriedkov. Hra estetickou efektivitou garantuje divákovi inteligentnú zábavu založenú na pikantnom, ale nie vulgárnom humore. Tvorcovia preukázali, že o záležitostiach lásky a sexu sa dá krásne hovoriť v bábkovom divadle, servírujúc pritom publiku niekoľko desiatok minút skutočného pôžitku.
Láska P a vášeň B//Karolina Augustyniak, text písaný do „Dziennika Teatralnego“: www.dziennikteatralny.pl. Celý článok nájdete TU.

Největší část představní odehraje herečka Mária Danadová se třemi krásnými dřevěnými loutkami, které vytvořil Mikoláš Zika. Samorostlý Dom Perlimplin, štíhlá Belisa a bachratá Marcolfa mají velmi svébytnou podobou, která přesně vystihuje jejich charaktery. Mária Danadová je animuje s technickou bravurou a vtipem, a je až neuvěřitelné, jak přesně je sladěná s Martinem Žiakem, který ji na elektrickou kytaru živě doprovází. Díky tomu působí jejich souhra dojmem přesné ,,choreografie” a zároveň hravosti. (…) Nejvýraznější vklad ale do inscenace přináší charismatická herečka Mária Danadová. Kromě perfektní animace loutek používá také mnoho pohybových a tanečných prvků a ty zvládla technicky výborně. Nejdůležitější však je, že příběh Dona Perlimplina a Beliny pro ni není žádnou starou, neaktuální báchorkou, nýbrž osobní výpovědí o vlastní vášni, lásce, sexualitě. Je to výpověď vášnivá, odvážná, ale nikoli vulgární. Díky tomu tragédie Dona Perlimplína nemůže nechat chladnými ani nás, diváky.
Láska P a vášeň B//Kryštof Bartoš, Skupa’s Daily, 12. června 2016. Celý článok nájdete TU.

Dve drobné ženy Monika Kováčová (réžia) a Maja Danadová (herečka) stvorili krehký divadelný zázrak o láske, vášni, smrti a paradoxoch života. Autentické herectvo, krásna a funkčná scénografia, výborná hudba. Divadlo zmyslov aj rozumu.
Láska P a vášeň B//Veronika Gabčíková, festival Vlnoplocha